ゾーイ ´´My life, my friends and my decision!´´ - Episode 02

17. srpna 2010 v 22:21 | Omii
Tak tu mate dalšie pokračovanie ゾーイ ´´My life, my friends and my decision! snad vám nebude vadiť že tento diel je o niečo kratší ako ten predlošlí. Tak príjemné čítanie :)

my life...

Zazvonilo na prestávku.
Každý sa s niekým rozprával, iba ja som bola vo svojej lavici.
"Pozrite sa na tú novú babu...odkiaľ myslíte že je?" túto vetu som počula aj keď si ju medzi sebou šuškali.
"Podľa mňa je z...z...to je jedno odkiaľ je nie? Je úplne COOL! A má skvelí štýl!"
Všetky dievčatá len prikývli. Nechápala som čo môže byť na mne také "COOL"! To som fakt nechápal. Ja viem, ja viem. Pýtate sa, že ako môžem vedieť čo hovoria?? Pravda je taká, že som sa učila 4 roky Japonský jazyk. Ale už som prestala a už si moc z toho nepamätám. Prehodila som si vlasy dozadu a podoprela som si hlavu.
Všetci len s údivom pozerali na mňa. Jediné čo som si priala bolo aby tento deň čo najskôr skončil.
Každá hodina a každá prestávka boli rovnaké. Jak keby sa ten dej odohrával stále dokola celí deň.
"Konečne! Posledná hodina za mnou!" vybehla som z triedy von. Utekala som rovno domov a nikde som sa nezastavovala.
Dorazila som domov ako strela. A to doslova. Skoro som vytrhla dvere a bolo mi to celkom jedno.
"ZOEY!!! Poď naspäť dolu! A to okamžite!"
Skríkla na mňa moja "milá" matka.
"Ano mamička čo sa stalo?"
Tvárila som sa ako by som nebola naštvaná ale v skutočnosti ma trhala zlosť!
"Skoro si vytrhla dvere! Vieš ty koľko by sme museli platiť?!!!"
Už som to neudržala ten môj milí úsmev a doslova som vybuchla.
"Pozri mama! Ja viem koľko by sme museli paltiť! Sory!"
"Zoey! Nestačí povedať sory!"
Treskla som dverami a zamkla sa vo svojej izbe. Nemala som chuť s nikým hovoriť iba s mojimi kamošmi. S nikým iným. Zdola som už len počula mamu ako niečo kričí. Samozrejme nekričala na prázdno ale na mňa. Šak ako inak. Na Janu by nehučala. Tá ma len 5 rokov ani to ešte. Prevalila som sa na chrbát a pozerala hore a spomínala na staré krásne časy kedy sme chodievali do parku. Najviac mi chyba moja láska... ktorú milujem a už ju ani pravdepodobne neuvidím a to mi zoviera hruď. Mam pocit že som sama. A ja samotu neznášam. S mamou sa stále hádame a kôli mne sa hádajú aj môj otec s mamou. A Jaja? Ona sa stále hrá s tými jej sprostými barbinami ktoré stále vyzlieka a oblieka. Neviem...neviem či to sama zvládnem...potrebujem aby ma niekto udržal nad vodou...a ten niekto bola moja láska...neviem prečo stále jeho meno neviem vysloviť...a aj keď ho chcem vysloviť tlačia sa mi do očí slzy...ktoré neviem zadržať...moja láska je juro...a vtedy som spustila strašný plač. Na tvár som si pritisla vankúš aby nebolo počuť ako plačem. Plakala som a veľmi. Slzy mi stekali po  tvári ako vodopád a dopadali na deku ktorú som mala na posteli. Stále som naňho myslela a neprestávala som naňho myslieť. Myslela som aj to ako sme spolu tancovali na večierku čo sme mali, ako mi cez každú hodinu ukradol peračník a povedal mi:
"Nedostaneš ho ak mi nedáš pusu."
A ja som mu ju vždy musela dať inak som prišla o peračník. Vtedy som sa vždy smiala keď ma takto vydieral. Vždy som sa ho spýtala:
"To mam len hodnotu ako jeden bezcenný peračník?"
"Nie ty máš hodnotu môjho života."
Táto veta ma vždy uspokojila a rozosmiala. Milovala som ho a teraz sa môžeme počuť už len cez telefón.
"Zoe? Prečo si zamknutá vo svojej izbe? Otvor mi. Chcem ísť k tebe."
Utrela som si slzy a ešte som si viac rozmazala linku ako som mala. Mojej malej sestre som odomkla a ona čo si prvé všimne je to že mam rozmazanú linku. A ako keby to vedela sa ma hneď spýtala:
"Prečo si plakala?"
Vždy ma to zarazilo ako Janka vedela rozpoznať moju náladu.
Zobrala som ju za ruku a sadli sme si na posteľ. Jaja stále chcela počuť odpoveď prečo som plakala. Tak som jej len povedala.
"Bola som smutná..." a vedela som že to viedlo k ďalšej a ďalšej otázke.
"A prečo si bola smutná??"
Stále sa ma pýtala prečo som bola smutná. Ja som jej už len povedala.
"Na to si ešte maličká aby si to pochopila."
Jaja ani nepomyslela na odpoveď takú že ona není malá. Ale namiesto toho povedala to čo ma naozaj zarazilo:
"Nebuď smutná lebo potom sme všetci smutný."

To be continued...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Amu-chan Amu-chan | Web | 18. srpna 2010 v 5:54 | Reagovat

kawaii *.* Zoey je skoro taková jako Hinamori Amu tedy má stejný problém ,ale mooc pěkný =)

2 Hachiko Uke Urameshi Hachiko Uke Urameshi | Web | 18. srpna 2010 v 10:13 | Reagovat

Jasné budem rada >.< pridám si ťa do zoznamu...chceš nejaký diplom??

3 Sam Kuchiki your SBé Sam Kuchiki your SBé | Web | 18. srpna 2010 v 10:20 | Reagovat

kawaiiné:D

4 Hachiko Uke Urameshi Hachiko Uke Urameshi | Web | 18. srpna 2010 v 10:39 | Reagovat

Nie,netreba mi diplom :)

5 ♥ レイラ (SBé) ♥ ♥ レイラ (SBé) ♥ | Web | 18. srpna 2010 v 12:11 | Reagovat

krásna časŤ! *_* ako tam opisuješ svoje pocity..:3..oh..^_^ podarila sa ti..^^

6 Chiyo-chan Chiyo-chan | Web | 18. srpna 2010 v 14:56 | Reagovat

peknee :D a nadherny design:D

7 Yuuki no Asazuki Yuuki no Asazuki | Web | 18. srpna 2010 v 16:44 | Reagovat

Ohayoo (: mozem poprosit,prihlasila jsi se u me do povidky aa chtela by som tak poprostit distak este o jeden obrazok tvojej posravy (: arigatoo

inak krasna povidka (:

8 Chiyo-chan Chiyo-chan | Web | 18. srpna 2010 v 16:59 | Reagovat

nevies kde sa da stiahnut pf studio x bez virusov? lebo mi vyhodilo vela stranok a ja neviem skade stiahnut zeby som nezavirila kompletne cely pc :D

9 larushka larushka | E-mail | Web | 20. srpna 2010 v 18:34 | Reagovat

vážne pekný príbeh :) skoro som sa rozplakala, keď si písala o jej spomienkach na jej lásku... musí to byť pre ňu ťažké, teším sa na pokračovanie ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

MAKE A SCENE AND YOU ARE SO DEAD!

bunny

Založenie blogu: 13.7.2010